Stres, chaos, panika…ale stojí to zato!

Stres, chaos, panika…ale stojí to zato!

Bola som v treťom ročníku bakalárskeho štúdia, keď som sa rozhodla, že je na čase začať niečo robiť pre spoločnosť a určitým spôsobom si vyrovnať karmu (nie, nie som vrah ani nič podobné), a preto som sa rozhodla, že si nájdem organizáciu, v ktorej budem robiť dobrovoľníčku. V mojom okolí to nerobil absolútne nikto, ale ja som sa nedala a dlho googlila, pokiaľ som našla niečo, čo ma zaujalo. Svoju cestu dobrovoľníctva som započala v Trnave, konkrétne v Trnavskej nemocnici, kde som ako dobrovoľník chodila na detské oddelenie. Neskôr, po návrate zo zahraničia, som pôsobila ako právna pomoc v Centre pre obete násilia, kde som bola až do svojich magisterských promócií. Po zabývaní sa v Bratislave, som na facebookovej stránke pre ponuky stáži a pod. objavila správu nášho Matúša, že hľadajú ľudí do tímu FGE a ja som mala hneď dva dôvody mu napísať. Prvým bolo, že v oblasti práce s mládežou som ešte nevykonávala dobrovoľnícku činnosť a rada si rozširujem obzory a druhým dôvodom bolo, že Matúš mi bol podľa fotky strašne povedomý a trvalo mi pár hodín, kým som prišla nato, že sa poznáme z pracovného stretnutia a keď už som o ňom vedela všetko, čo bolo dostupné online, nevidela som dôvod, prečo to neskúsiť (:D). Projekt Lead Up, do ktorého som bola pridelená, mi bol veľmi sympatický a ľudia v tíme, boli veľmi zlatí (áno, aj ty Tomáš :D) a mňa to bavilo. Po pár mesiacoch môjho pôsobenia sa zo mňa stala projekt leaderka, čo so sebou prinieslo viac zodpovednosti, ale aj stresu a náročnosti. Skĺbiť totiž fulltime prácu, vlastný život, frajera a vedenie projektu je občas náročné, ale ten pocit, keď sú naši mentees spokojní a vidím na nich, že to malo pre nich význam a sú radi, že sa zapojili do projektu, je skvelý a stojí aj za tie chvíle, keď nenávidím všetky hostely Bratislavy a nedarí sa nám nájsť miestnosť na recepciu. Projekt Lead Up nemá význam iba pre mentees, ale ja pre nás ako organizátorov, nakoľko máme možnosť stretnúť veľmi veľa zaujímavých ľudí, či už mentorov, speakrov, ale aj samostných mentees, ktorí nám prinesú niečo nové do životov.

Preto hor sa do prihlasovania. Tešíme sa na Vás! 🙂

Prihláška do Lead Up 2019:
https://bit.ly/2FlfTh0

Marcela Vrabcová

1. miesto v kategórii „Rozvoj komunít“: Nenechajme ľudí zomierať na ulici

1. miesto v kategórii „Rozvoj komunít“ patrí Kataríne Čardášovej, študentke na Canterbury Christ Church University, Anglicko. Prečítajte si o tom, čo Katarína zažila počas svojho pobytu v Anglicku a čo by rada videla aj na Slovensku.


Nenechajme ľudí zomierať na ulici

Problém bezdomovstva je nielen na Slovensku, žiaľ, stále aktuálnou témou. Čím nižšia je vonkajšia teplota, tým viac je na túto tému upriamovaná pozornosť.

Štáty investujú milióny eur ročne na výskumy tých najzákernejších chorôb. Dostali sme sa do štádia, keď sa vírusy, ktoré kedysi spôsobovali smrť, dajú zničiť 3-dňovými antibiotikami. O to šokujúcejšie je, že ako krajina v 21. storočí, hrdo sa hlásiaca k Európskej únii, nedokážeme zabrániť zbytočnej smrti umrznutím. A popri tom stačí naozaj málo – vedieť, koho motivovať.

Od septembra študujem na CCCU odbor Financie. Napriek tomu, že som tam nesmierne spokojná, plánujem sa vrátiť domov a pomôcť svojimi skúsenosťami k lepšiemu životu v slovenskej spoločnosti. Nie je to malý cieľ, ale v Anglicku som nepočula ani raz to, čo tu na domovskej pôde neustále: „To sa nedá, tu sú iní ľudia. Nechcú.“ Bolo by jednoduché zakončiť esej v tomto momente a pridať postrehy zo zahraničia, ktoré by vrhli na Slovákov ešte horšie svetlo. Po rozhovore s mnohými šudentmi zo slovenských vysokých škôl som však dospela k názoru, že nie je pravda, že mladí ľudia „nechcú“. Oni nevedia.

Mentalita ľudí sa zmeniť nedá. Ani historické a spoločensky zakorenené konvencie. Ale tieto veci svet nemenia. Ľudia potrebujú motiváciu. A mladí obzvlášť, sama som v tej situácii. Profesori na našej škole neustále zdôrazňujú 2 otázky: 1. Čo sa deje momentálne vo svete? a 2. Čo si urobil/a dnes pre svoju kariéru? A ruky v triede sa dvíhajú. Dôležitou vecou v živote študentov je dobrovoľníctvo. Nie je vnímané ako niečo navyše, skôr naopak, berú ho ako samozrejmosť. Veď predsa: Čo si dáš do CV? Kde chceš získať zručnosti, ktoré vsúčasnosti zamestnávatelia vyžadujú? Konkurencia je tu veľká. Dokonca aj medzi potenciálnymi dobrovoľníkmi si organizácie preberajú – pretože môžu. No škola vie úsilie oceniť. Okrem možnosti získania ceny za dobrovoľnícke činnosti na konci letného semestra, všetky hodiny venované takýmto aktivitám si nájdete aj vo svojich indexoch. Ako univerzita overuje, či ste tieto hodiny skutočne naplnili? Jednoducho, keďže ona sama sprostredkúva ponuky na svojej stránke a navyše rada podporuje študentov k uskutočňovaniu vlastných nápadov. Ponúknutie rád a pomoci zo strany univerzity je toho prirodzenou súčasťou.

Ako vidia dobrovoľníctvo študenti na slovenských univerzitách? Zhodne tvrdia, že ich škola nemá stránku, kde by dobrovoľnícke ponuky zverejňovala. Na druhej strane, tí aktívnejší uviedli, že by si podobné aktivity vedeli vyhľadať na internete aj bez pomoci školskej web stránky. Je pochopiteľné, že slovenské univerzity sa snažia využiť svoj rozpočet čo najrozumnejšia a vedenie sa zdráha investovať do vecí, pri ktorých si nie je isté ich návratnosťou. Avšak mnohokrát ide aj o samotný prístup univerzít. Dozvedela som sa, že študenti oceňovaní za dobrovoľníctvo nie sú, no čo je zarážajúcejšie, nikto z profesorov ich o takýchto aktivitách neinformuje, nie to ešte podporuje. Popritom z rozhovorov vyplynulo, že študenti sú si vedomí, ako veľmi by im takáto skúsenosť pri hľadaní zamestnania pomohla.

Ako teda začať? Ako som spomenula, univerzity sú zdržanlivé v otázke finančnej podpory projektov. No na rozbehnutie nápadu ohľadom dobrovoľníctva nepotrebujú vynaložiť veľkú sumu zich rozpočtu. To znamená, že zakladanie webových stránok jednotlivých škôl nepripadá do úvahy a to hneď z viacerých dôvodov. Bolo by to ako časovo, tak aj finančne neefektívne. Navyše, web stránka s mnohými dobrovoľníckymi ponukami už na slovenskom trhu funguje. Informačné centrá na vysokých školách vo forme, v akej sa nachádzajú vzahraničí, by sa u nás nemuseli stretnúť sveľkým záujmom. Dôvod je prozaický, nie sme na ne zvyknutí a otázka jeho financovania by sa mohla stať dôvodom, prečo ich nespustiť.

Aký je však ten nápad, ktorý by mohol odštartovať zmenu? Jeho problematika musí byť aktuálna a výsledky ľahko merateľné. Bezdomovstvo. Myšlienka projektu, ktorý som sa inšpirovala z Canterbury, je jednoduchá: pomôcť ľuďom bez domova počas zimy. Táto pomoc nepozostáva len z ponúknutia nocľahu, ale aktívneho využitia času s nimi. Dobrovoľníci by sa s bezdomovcami hrali spoločenské hry, ponúkli im priestor na rozhovor. No tento nápad by som rozšírila o právnu pomoc. Z vlastnej skúsenosti viem, že mnohí bezdomovci sú v patovej situácii. Potrebné dokumenty na získanie podpory môžu získať len na úrade, kde sú zaregistrovaní, no mnohokrát nemajú peniaze na cestu do príslušného mesta. No podobných problémov je oveľa viac. Tento projekt by mohol prebiehať už v mestách, kde sú zriadené komunitné centrá, a v ktorých sa nachádzajú univerzity, keďže pomoc študentov je kľúčová. Vychádzajúc z predpokladu, že bezdomovci pomoc potrebujú najmä počas zimných mesiacov, čas realizácie projektu by bol obmedzený práve na najchladnejšie obdobie v roku.

Slovensko obletí každoročne správa o počte úmrtí bezdomovcov v zimných mesiacoch. Na ich záchranu chýbajú peniaze, chýba vôľa vlády pomôcť. A frustrácia bežných občanov narastá. Ako teda prebieha tento projekt konkrétne v Canterbury, z ktorého som čerpala inšpiráciu? Tam sú počas zimy otvorené centrá, kde dobrovoľníci trávia s ľuďmi bez domova čas. Hrajú stolové hry, karty, vypijú teplý čaj a poskytnú nocľah. Takto spoločne strávený čas dá veľa obom stranám. Bezdomovci okrem toho, že uniknú mrazom ulice, udržujú kontakt s realitou, necítia sa odstrčení a menejcenní. Prečo by zostávali piť na ulici, keď v komunitnom centre môžu stretnúť nových známych a osobnostne sa posunúť dopredu? Napriek tomu, že cirkev a štát sú v Anglicku oddelené, cirkevné komunity sú proaktívne pri podpore podobných projektov. Preto by bolo výhodné osloviť aj slovenské cirkevné organizácie o pomoc. Samozrejme, zmena situácie v momentálnom stave na Slovensku je na dlhé lakte a vždy sa nájdu ľudia, ktorí nechcú pomoc. Ale takýto projekt, ktorý nielenže má potenciál naštartovať spoločenskú zmenu, ale aj zachrániť ľudský život, Slovensko potrebuje a nemal by zostať bez povšimnutia. Kto iný, ak nie práve študenti, by mali byť tými, čo sa o zmenu pokúsia? Koniec koncov, nebolo by to tento rok po prvýkrát.

Nápad je, možnosť fungovania je dokázaná príkladmi zo zahraničia, tak čo ďalej? Mohlo by sa zdať, že problém nastane pri dobrovoľníkoch. No študenti nie sú hlúpi. Ani leniví. Vedia si spočítať, čo môžu získať a výhodou tohto druhu projektu je, že potrebuje ľudí z rôznorodých odborov ako soľ. Títo môžu získať skúsenosti, ktoré priamo súvisia s ich smerom štúdia a rozhodne si nájdu uplatnenie nielen budúci sociálni pracovníci. Čo tak študenti zdravotníctva? Na začiatku nie je isté, ako ľudia bez domova uchopia túto príležitosť, atak vyskytnutie sa zranených apodgurážených účastníkov nemožno vylúčiť. Budúci zdravotníci by si takto vyskúšali svoje reakcie a vedomosti v praxi. Uplatnenie študentov marketingu? Ako často by dostali možnosť vytvoriť marketingovú stratégiu reálneho projektu, zhodnotiť jeho silné a slabé stránky a vyskúšať si poučky o propagácii v praxi? Ľudia študujúci odbory z finančníctva môžu dostať voľnú ruku pri príprave fundraisingového eventu a keďže technológie sú tie, ktoré hýbu svetom, študenti IT by boli viac než len vítaní. Práca v tíme, líderstvo, získavanie odborných skúseností a spoznanie samého seba. Nielen toto budú mať možnosť získať mladí ľudia, ktorí by sa do projektu zapojili. Okrem iného, práve táto skúsenosť môže byť tou, ktorá bude predstavovať rozdiel medzi nimi a ďalšími uchádzačmi o rovnakú pozíciu v konkurenčnom prostredí pracovného trhu.

Prostredníctvom tohto projektu môžu študenti naučiť nielen seba, ale aj spoločnosť neprehliadať bezdomovcov. Je ľahké vyčítať, že sa pri nich málokto pristaví a porozpráva sa, nie to ešte kúpi šál či šálku čaju. Nie je namieste kohokoľvek viniť za túto situáciu, ale pomôcť Slovensku aj v tomto smere priblížiť sa v tom dobrom k zahraničiu. Navyše, študenti majú moc zmeniť prístup svojich profesorov, a to jednoducho. Otázkami. Keď sa budú dobrovoľníci na nich obracať s praktickými problémami, nepriamo ich môžu doviesť k tomu, aby sa aj oni začali zaujímať o nové projekty. Nielen toto je však cieľom projektu. Vlastne, nie je to cieľ, ale niečo omnoho viac. Je to motivácia.

Na priblíženie sa k zahraničným aktivitám pre znevýhodnené skupiny obyvateľstva, akými bezdomovci rozhodne sú, nepotrebujeme veľa. Už teraz máme k dispozícii všetko, stačí len začať konať. Začať sa pozerať na všetkých ako na ľudské bytosti, nezištne pomáhať a hlavne – veriť mladým ľuďom. Jediné, čo potrebujú, je pomocná ruka profesorov či študentských organizácií apocit zadosťučinenia. To môže predstavovať aj obyčajné potrasenie rukou človeku, ktorému možno nezmenili celý život, ale minimálne jeden deň určite. A spolu so schopnosťami jedinca raste aj sebadôvera a chuť neprestávať zlepšovať veci okolo seba.

K tomuto všetkému majú univerzity kľúč, k ľudskému kapitálu. Nepotrebujú milióny, len odvahu a chuť začať niečo nové. Tak na čo čakáme, keď vieme, že to pôjde?

2. miesto v kategórii „Rozvoj komunít“: Integrácia v plnom prúde


2. miesto v kategórii „Rozvoj komunít“ patrí Simone Lelkešovej, študentke Ekonomickej univerzity v Bratislave, Fakulta podnikového manažmentu. Prečítajte si o tom, čo Simona zažila počas svojho pobytu v Nemecku a čo by rada videla aj na Slovensku.

Integrácia v plnom prúde

V lete som absolvovala študentskú pracovnú stáž, na ktorej som sa zažila veľa zaujímavých vecí. Na praxi som získala obrovské množstvo skúseností, nielen v ekonomickej oblasti, ale získala jazykové skúsenosti, poznatky o nových kultúrach a národoch, s ktorými som prišla do kontaktu. Z mnohých zážitkov, ktoré som zažila na vlastnej koži, a ktoré by mohli prispieť k zlepšeniu rozvoja komunít je adaptácia a spoznávanie rôznych národov a kultúr. Nemecko je známe tým, že zloženie obyvateľstva je veľmi pestré a je to miesto kde sa stretáva veľa kultúr. Niekedy, ale dochádza k nepochopeniu a k neakceptácií iných národností. V mestečku Pforzheim to, ale vyriešili inak. Jedného dňa som sa prechádzala po meste a v tom som započula akúsi hudbu v diaľke. Po celom meste prechádzal indický sprievod ľudí, ktorí oslavovali svoj sviatok. Všetci ľudia na nich s úžasom pozerali a nevedeli sa vynadívať ako ja, pretože boli oblečení v nádherných kostýmoch a tradičných indických pestrofarebných šatách. Po celý čas si spievali indické piesne a v strede sprievodu niesli muži na pleciach sochu ich Boha a v rukách mali všetci zapálené fakle s ohňom. Myslím si, že toto je skvelý nápad ako predstaviť kultúru menšín a dostať tak do povedomia ľudí zvyklosti ostatných minorít žijúcich v Nemecku. Mesto tak dalo skvelú príležitosť menšinám predstaviť ich zvyky a tradície a dostali tak možnosť ukázať jedinečnosť ich kultúry. Oboznámenie sa s inými kultúrami malo veľmi pozitívny vplyv na ostatných ľudí, a tým pádom už ľudia nevnímali prisťahovalcov a menšiny národností iba v negatívnom svetle. Dostali možnosť predstaviť sa a zlepšiť povedomie o nich ako ľuďoch, ale aj ako o celom štáte, z ktorého pochádzajú. V priebehu troch mesiacov, ktoré som strávila v Nemecku sa mi tiež neskôr naskytla rovnaká skúsenosť. V susednom meste Karlsruhe sa každoročne koná udalosť Jalsa Salana. Je to formálne výročné zhromaždenie Ahmadiyjského moslimského spoločenstva. Na tomto zhromaždení sa stretávajú ľudia prevažne pakistanskej národnosti. Videla som ako chodili celé rodiny z celého Nemecka, aby sa mohli zúčastniť tejto udalosti. Pre mňa to bol obrovský zážitok nie len preto, že som sa nikdy nestretla s ľuďmi pôvodom z Pakistanu, ale mala som možnosť spoznať ich zvyky, jedlo, komunikovať s nimi. Bolo to zaujímavé hlavne aj preto, že sa jednalo aj o iný druh náboženstva, ktoré som v Európe nemala možnosť spoznať. Bolo to pre mňa niečo nové a som veľmi rada za túto skúsenosť, ale aj skúsenosť ako slávia Indovia svoj sviatok. Apreto si myslím, že tento nápad by bol skvelou príležitosťou, ktorá by sa mohla zaviesť na Slovensku. Spoznávanie nových komunít, kultúr, náboženstiev či zvykov a tradícii je výborná príležitosť ako sa posunúť pred a rozvíjať sa.

Tento nápad by som rada realizovala na Slovensku, pretože v čoraz väčšom počte k nám prichádza veľké množstvo cudzincov a nachádza sa na Slovensku veľké množstvo menšín, oktorých absolútne nič netušíme. Vzájomne žijeme spolu vjednom štáte anič osebe nevieme. Preto by som chcela, aby sa na zaviedlo aj u nás niečo podobné ako v Nemecku, aby aj slovenskí občania mali možnosť spoznať menšiny, ktoré s nami zdieľajú spoločný štát. Myslím si, že určite nie som jediná, ktorá by rada spoznala aj kultúru a zvyky menšín. Bolo by to zaujímavé obohatenie o nové skúsenosti, spoznanie nových vecí a možno priučenie sa niečomu novému. Na Slovensku žije početné množstvo komunít ako napríklad Rómovia, Maďari, Ukrajinci, Rusíni a mnoho ďalších. V poslednom roku prišlo na Slovensko aj veľké množstvo Srbov, ktorí si u nás začínajú tvoriť komunitu a podľa môjho názoru by bolo skvelé dať možnosť, týmto ľudom sláviť ich sviatky, oslavy, ale dať im príležitosť predstaviť ich kultúru. Možno by Slováci aj inak vnímali rómske komunity ak my mali možnosť nahliadnuť z inej strany na ich komunitu, pretože ponímanie tejto menšiny na Slovensku je skôr negatívne. A človek nikdy nevie, možno nás môžu naučiť niečo nové a inšpiratívne, o čom sme ani nemali tušenia. Tak isto je to aj s ostatnými komunitami, ktoré sa nachádzajú vrozdielnych častiach Slovenska. Možno ľudia, ktorí žijú vblízkom kontakte stýmito menšinami majú možnosť spoznať ich kultúru a tradície, ale ľudia, ktorí žijú na opačnom konci túto možnosť nemajú. Napríklad mňa by veľmi zaujímalo aké tradície môže mať taká ukrajinská komunita žijúca na východnom Slovensku, ale keďže celý život bývam na západnom Slovensku tak takáto príležitosť spoznať ich kultúru a zvyky sa mi tak skoro nenaskytne. Tak ak by sme mohli zabezpečiť, aby sa tieto tradície ďalej posúvali aj do povedomia ostatných ľudí bola by to skvelá možnosť nielen k rozvoju komunít žijúcich na našom území, ale aj možnosť rozvoja aj u ostatných ľudí nášho štátu. Ak by dal možnosť primátor či starosta týmto komunitám sa prejaviť a ukázať čo i len jeden deň v roku ich zvyklosti bol by to určitý posun vpred. Taktiež je to aj s hraničnými národnosťami u nás ako sú Maďari, Poliaci, Česi. Nachádzajú sa iba v tesnej blízkosti hraníc so susediacimi štátmi a ďalej sa neposúvajú smerov na celé Slovensko. Možno ľudia žijúci na severe Slovenska by

sa chceli niečo dozvedieť anaučiť napríklad omaďarských menšinách žijúci na juhu Slovenska a naopak. Ak by nastala lepšia integrácia a možnosť predstaviť tieto komunity celej časti územia došlo by k lepšej integrite a spoznaniu menšinových kultúr na Slovensku. Na druhej strane je veľmi dôležité, aby sme vedeli motivovať minority u nás, aby sa chceli zapájať do týchto projektov. Ale nevidím žiaden problém, pretože ak človek niečo chce a ide si za svojim tak to dokáže.

Implementácia tohto nápadu si myslím, že by nebola náročná, pretože už Európska únia sa snaží pomocou rôznych nástrojov implementovať veľa podobných nápadov. Pomocou Spoločného strategického rámca ako nástroja na koordináciu eurofondov by sa podarilo zrealizovať daný projekt. Za pomoci stratégie Európa 2020 a Európskeho sociálneho fondu by bola väčšia šanca na realizáciu sociálneho začleňovania minorít na Slovensku, pretože to patrí k ich hlavným cieľom. Čiže už by nedochádzalo k vylúčeniu zo spoločnosti, ale integrovali by sa všetky minority žijúce na Slovensku a dali tak možnosť vytvoriť jeden celok. Ak by sa vyhradili určité prostriedky z Európskeho sociálneho fondu mohli by napomôcť k integrácií a realizácií tohto nápadu a v prípade lepšej zainteresovanosti menšín im ponúknuť peňažný či nepeňažný benefit, aby sa získal čo najväčší záujem zo strany minorít predstaviť nám všetkým ich kultúru a zvyky. Myslím si, že ak by sa vypracoval kvalitný projekt, ktorý by napomohol k zlepšeniu integrácie menšín, tak zo strany Európskej únie by nebol problém poskytnúť zdroje na podporu tohto nápadu. A určite na Slovensku by to bol veľký prínos a možnosť ako aj využiť zdroje Európskej únie, pretože Slovensko využíva túto možnosť ešte v malom množstve a nikdy nevyužije v dostatočnej miere všetky zdroje, ktoré nám Európska únia poskytuje. Došlo by tak k lepšiemu rozvoju a integrácií menšín na Slovensku, ale aj k zlepšeniu povedomia o celej Slovenskej republike, že má záujem riešiť aj otázky a problémy týkajúce sa rovnakého zaobchádzania so všetkými členmi štátu a dať im tak rovnaké možnosti a príležitosti ako majú všetci ostatní. Zážitky, ktoré som mala možnosť zažiť v Nemecku boli pre mňa obrovským inšpirujúcim prínosom, vidieť ako sa Nemecko postavilo k minoritám žijúcich na ich území, a že im dali príležitosť predstaviť ich kultúru a sláviť ich slávnosti. A tak prispieť k lepšej integrácií a spolupráci všetkých národností žijúcich v jednom štáte. Preto si myslím, že ak by sa zaviedlo niečo podobné na Slovensku bolo by to veľmi prospešné a osožné nielen pre rozvoj komunít, ale aj pre rozvoj Slovákov ako celku a v neposlednom rade aj celej Európskej únie, ktorá by vo veľkej miere pomohla k realizácií týchto nápadov.

1. miesto v kategórii „Rozvoj miest“: Znamená doprava budúcnosti nevyhnutne lepší pohon a lepšie stroje?

1. miesto v kategórii „Rozvoj miest“ patrí Tatiane Lekýrovej, študentke, ČVUT v Prahe, Fakulta informačných technológií. Prečítajte si o tom, čo Tatiana zažila počas svojho pobytu v Číne a čo by rada videla aj na Slovensku.


Znamená doprava budúcnosti nevyhnutne lepší pohon a lepšie stroje?

Na úvod by som Vám rada opísala príbeh. Príbeh každodenný, ktorý by bolo možno lepšie nazvať mojou dennou rutinou než príbehom. Je osem hodín ráno a ja sa strhávam zo sna a neveriacky hľadiac na hodiny (ako každé ráno), že som opäť zaspala, na seba hádžem jednotlivé kusy oblečenia a v rýchlosti si popri tom umývam zuby a sypem veci do tašky.

Bývam síce v kampuse univerzity, ale ten je taký rozľahlý, že do školy mi to aj tak trvá pešo tridsať minút. Moja hodina začína presne za desať. Nechcem znovu meškať! Po asi trojsekundovom uvažovaní si uvedomím, že ja vlastne meškať nemusím. Pár krokov od internátu sú totiž zaparkované desiatky bicyklov. Zdieľaných bicyklov. Poučená zo svojich predchádzajúcich meškaní sa teda vyberám k odparkovaným bicyklom, vyťahujem telefón a jednoducho pomocou aplikácie odomykám jeden z týchto dvojkolesových strojov a už si to poctivo smerujem do školy. Na hodinu som ani tentoraz neprišla neskoro.

Možno si poviete, kde som to študovala, keď mi to cez polku kampusu trvalo tridsať minút pešo do školy. Vďaka svojej univerzite v Prahe som mala možnosť vyskúšať si semester v Číne a porovnať si náš vysokoškolský systém s tým ich a odniesť si nespočetné množstvo nových skúseností a kontaktov. Nikdy by som si nebola pomyslela, že budem svoju domovinu porovnávať práve s krajinou ako je Čína, avšak práve to sa chystám v tejto eseji urobiť.

Nebudem tu opisovať všetko nové, čo ma uchvátilo a zaujalo, pretože o tom by som mohla napísať viacero esejí, ale spomeniem niečo, čo mi mnohokrát uľahčilo až priam zachránilo život. Tým niečím sú bezstanicové zdieľané bicykle – anglicky tzv. “dockless shared bikes”.

Zdieľané bicykle nie sú úplnou novinkou ani v našich končinách, avšak v čom sú tieto bicykle skvelé, je ich dostupnosť a jednoduchosť použitia. Stačí, aby ste si do svojho telefónu stiahli a nainštalovali aplikáciu danej spoločnosti (pre záujemcov spomeniem názvy firiem – Ofo, Mobike, Bluegogo a ďalšie), vyplnili registračné údaje, zaplatili depozit a môžete sa spokojne voziť.

Celkovo táto aktivita “vstupu do sveta zdieľaných bicyklov” trvá asi 5 minút. Aby som trochu priblížila jednotlivé detaily, registračné údaje pozostávajú z identifikačných údajov ako meno, priezvisko, kópia občianskeho preukazu alebo pasu, ďalej telefónne číslo na overenie a číslo Vašej bankovej karty. Depozit činí v prepočte okolo 14 eur, ktorý si môžete kedykoľvek vybrať z Vášho účtu v aplikácii, ak už o službu záujem nemáte. Jednotlivé jazdy sú prakticky zadarmo, iba párkrát sa stane, že musíte zaplatiť malú sumu za hodinu jazdy. V prepočte je to asi 10 centov.

Odomykanie bicykla je tiež veľmi triviálna záležitosť. Pomocou aplikácie naskenujete QR kód umiestnený na bicykli, ten Vám bicykel spáruje s datábazou uloženou na čínskom serveri a aplikácia zobrazí na Vašom mobilnom zariadení štvormiestny kód na odomknutie. Tento kód zadáte do číselníka na vybranom bicykli, zámok sa odomkne a Váš bicykel je pripravený na použitie. Po skončení používania bicykel môžete zaparkovať na ľubovoľnom mieste, zamknúť ho a tým ste vybavený. Ak na bicykli náhodou pri jeho používaní objavíte nejakú závadu, zadáte ju do aplikácie, zamknete bicykel a daná spoločnosť ho príde opraviť.

Bicykle sa dajú v Číne nájsť všade. Keď poviem, že na každom kroku, tak to vôbec nezveličím, pretože taká je skutočnosť. Tým, že v tejto krajine využívajú systém zdieľaných bicyklov bez ich parkovania v doku (t.j. na konkrétnom mieste určenom na parkovanie), je používanie bicyklov veľmi jednoduché, pretože ich nemusíte hľadať na konkrétnych miestach, ale nachádzate ich všade a rovnako ich kdekoľvek môžete aj parkovať. Opísané detaily sa u rôznych spoločností poskytujúcich služby zdieľaných bicyklov líšia, avšak rozdiely sú drobné a v zásade služby fungujú rovnako.

Takéto zdieľané bicykle sú väčšinou veľmi ľahkej konštrukcie a obsahujú zvonček, svetlá, brzdy a košík, čo sa môže hodiť, ak sa práve vraciate z nákupu. Jednoduché vybavenie, ktoré ale plní svoju funkciu ideálne – zvonček je v Číne často najdôležitejšou súčiastkou, keďže sa v tejto krajine musíte neustále prebíjať cez nekonečné davy ľudí.

Bezstanicový systém zdieľaných bicyklov nájdete vo všetkých väčších čínskych mestách. Preto aj cestovanie v rámci miest bolo jednoduché – nezáležalo na tom, či som bola v Pekingu, Šanghaji alebo mestách na juhu Číny, s mobilnou aplikáciou som si bicykel mohla požičať všade a za pár drobných sa presúvať po týchto metropolách (a častokrát aj rýchlejšie ako motorové vozidlá, keďže na bicykli je veľmi jednoduché vyhýbať sa dopravným zápcham). Ako bonus som bola v pohybe a robila aj niečo pre svoje zdravie a tiež pre životné prostredie.

Podobné davy ľudí ako v “krajine stredu” u nás takmer nenájdete, avšak obdobná služba by sa nám určite hodila. Po návrate domov a menšom reverznom kultúrnom šoku to bola jedna z vecí, ktorá mi chýbala najviac a ktorej prínos som až spätne dokázala úplne oceniť.

Začínam si všímať, že podobné služby sa rozbiehajú aj v strednej Európe, avšak majú jednu vec odlišnú, a to, že vždy majú parkovacie stanice, prípadne špeciálne vyhradené zóny, kam sa musia po ukončení jazdy umiestniť (t.j nie sú “dockless”). Táto skutočnosť robí systém podobný tomu s mestskou hromadnou dopravou – vždy sa musíte dostať na zastávku daného dopravného prostriedku. A tá môže byť celkom ďaleko od Vášho domova. Druhou odrádzajúcou skutočnosťou je, že bicyklov býva v mestách príliš málo a často v lokalitách, kde ich potrebujete, žiadne nie sú.

Prečo by som teda rada videla službu bezstanicových zdieľaných bicyklov aj u nás? Dôvody sú nasledovné. Vidím v tomto spôsobe prepravy dopravu budúcnosti. Krok vpred nemusí vždy znamenať zlepšenie výkonu strojov.

Bicykel je ekologický dopravný prostriedok, ktorý neničí životné prostredie a je mnohokrát rýchlejší ako preprava autom či mestská hromadná doprava. Myslím si, že Slovensko sa má ešte v mnohom čo učiť, čo sa týka ekológie a zavedenie spomenutej zdieľanej dopravy by bolo veľkým krokom napred.

Využívaním tohto spôsobu dopravy som bola neustále v pohybe a vedela sa dostať aj na iným vozidlám neprístupné miesta. Pri súčasnom trende sedavého životného štýlu by bicyklovanie zaiste ocenila nemalá časť populácie. Hlavne keď nejde o žiadny vrcholový šport, ale mestskú cyklistiku, ktorú zvládne robiť ktokoľvek.

A v neposlednom rade, čo ako študent veľmi oceňujem na zdieľaných bicykloch je ich nízka finančná nákladnosť. Možno si poviete, že si jednoducho môžem kúpiť bicykel, avšak ten musím niekde skladovať a starať sa oň, a keďže na tieto úkony som príliš pohodlná, bike-sharing považujem za veľmi užitočný.

Zavedenie bike-sharingu bez parkovacích staníc nemusí byť vôbec zložité. Existujú dve alternatívy, a to vytvorenie lokálnej spoločnosti prevádzkujúcej bicykle, alebo podobne ako to urobili iné európske mestá (napr. Miláno alebo Praha), vytvorenie lokálnej pobočky zahraničnej spoločnosti. V prípade prvej alternatívy je potrebné vytvoriť aplikáciu a zabezpečiť bicykle, v prípade druhej možnosti sú tieto veci poskytnuté a hľadá sa lokálny partner. V praxi potrebujete nadšencov z rôznych sfér – programátorov, marketérov a ľudí,

ktorí sa budú starať o prevádzku bicyklov. Myslím si, že práve príchod zahraničnej spoločnosti na Slovensko by bol tou schodnejšou cestou, keďže tieto spoločnosti už majú meno a potrebné know-how.

Uvedomujem si, že s príchodom zdieľaných bicyklov by slovenské mestá museli upraviť svoju infraštruktúru. Zároveň si však myslím, že by to bol skvelý krok vpred a bol by vytvorený väčší priestor a azda aj vzrástol záujem o cyklistiku. S optimizmom dúfam, že podobná služba sa čoskoro objaví aj u nás a ja budem môcť podobne ako počas výmenného semestra jednoducho odomknúť bicykel a nasadnúť naň. Súčasne tiež verím, že keď sa u nás podobný systém vytvorí, rozšíri sa aj do iných častí Slovenska a neostane iba v hlavnom meste a že celé Slovensko bude bližšie k spôsobu dopravy, ktorý je priateľskejší k našej planéte.

2. miesto v kategórii “Rozvoj miest”: Spotrebujte do…

 

2. miesto v kategórii “Rozvoj miest” patrí Kristíne Janačkovej, z Universität Wien, Rakúsko. Prečítajte si o tom, čo Kristína v Rakúsku zažila a čo by rada videla aj na Slovensku.


Spotrebujte do…

Do Viedne som sa presťahovala v októbri tohto roku. Účelom môjho štvormesačného pobytu bol výmenný program Erasmus medzi mojou „alma mater“ vnemeckom Freiburgu a Viedenskou univerzitou. Štúdium v Nemecku bolo finančne vyčerpávajúce a ja som si nebola istá, či budem zvládať financovať život v meste s najvyššou životnou úrovňou na svete. Po starostlivom zvážení a počítaní som dospela k záveru, že erazmácke štipendium a doterajšie úspory by mali pokryť moje životné náklady na nasledujúce štyri mesiace, ak výdavky budem držať na uzde. Napriek vedomiu, že vo Viedni budem musieť viesť skromný život, som sa na výmenný pobyt veľmi tešila.

Zdalo sa, že aj šťastie mi je naklonené, pretože sa mi podarilo nájsť izbu v dobrej lokalite za, na viedenské pomery, skutočne nízku cenu. Môj optimizmus klesol po prvom dni na univerzite. Cez obednú pauzu som zašla do jednej z univerzitných jedální. Na moje prekvapenie stálo obedové menu asi trikrát viac ako na mojej nemeckej univerzite – niečo, s čím som pri plánovaní financií nepočítala. V ten istý deň som šla aj na môj prvý viedenský nákup potravín, ktoré boli, opäť v porovnaní s nemeckými, drahšie. Večer som sa sťažovala môjmu spolubývajúcemu, aká je Viedeň drahá. Zasmial sa a dal mi sčasti za pravdu, jedným dychom ale dodal, že Viedeň je aj veľmi sociálne a solidárne mesto, ktoré sa stará o občanov v núdzi. Povedal, že mi túto stránku mesta rád ukáže v praxi.

A tu sa dostávam k téme mojej eseje. Ešte v ten istý týždeň ma spolubývajúci zobral do obchodu s nesmierne zaujímavou filozofiou, s ktorým som sa na Slovensku nestretla a ktorý by som tu rada videla. V Rakúsku sa nazýva „Sozialmarkt“, čo môžeme preložiť ako sociálny obchod, prípadne ako typ sociálneho supermarketu. Čo si teda máme pod pojmom „Sozialmarkt“ predstaviť? Koncept takéhoto obchodu je vyjadrený už v jeho názve. Áno, tušíte správne, že veľký dôraz sa kladie na slovo „sozial“, teda sociálny.

V praxi sa jedná o obchod, ktorý ponúka sociálne znevýhodneným občanom tovar bežnej spotreby za zlomok ceny v klasických obchodoch. Nakupovať sa dá len po preukázaní špeciálnej kartičky, ktorá je vydávaná samotným obchodom. Dostanú ju ľudia, ktorých plat je

nižší ako priemerná hranica chudoby vRakúsku. Konkrétnym podmienkam vydávania zákazníckej kartičky sa budem podrobnejšie venovať v ďalšej časti mojej eseje.

Po mojej prvej návšteve, keď som z konceptu sociálneho predaja bola nadšená, som sa o obchod začala zaujímať viac. Zaujímali ma predovšetkým otázky: Ako a aký tovar sa dostane do predajne? Kto všetko môže v „Sozialmarkt-e“ nakupovať? Kto sa o chod obchodu stará? Kto ho zastrešuje? Pri zodpovedaní týchto otázok mi bol opäť nápomocný môj spolubývajúci; na čo nedokázal odpovedať on, mal odpoveď google. A keďže sú tieto otázky esenciálne pre pochopenie fungovania sociálneho obchodu a jeho úspešnú implementáciu na Slovensku, pokúsim sa odpovede na ne v krátkosti zhrnúť.

Keď mi spolubývajúci povedal, že ideme do obchodu so zlacneným tovarom pre sociálne slabších, očakávala som, že pôjde o akúsi výdajňu základných potravín, kde dostaneme nanajvýš chlieb, mlieko, múku, cestoviny, možno kuracie alebo bravčové mäso. Na moje prekvapenie sa „Sozialmarkt“ dosť podobal klasickým obchodom. Tovar bol uložený na regáloch a prehľadne usporiadaný. Najväčšmi ma ale prekvapila rôznorodosť sortimentu. Okrem vyššie spomínaného sa dali kúpiť sladkosti, čerstvé ovocie a zelenina, korenie, sladké aj slané pečivo, jogurty, syry a mnoho iných vecí, ktoré presahovali balík základných potravín. Jediné, čo v „Sozialmarkt-e“ nikdy nedostať, sú cigarety aalkohol, z pochopiteľných dôvodov. Samostatné oddelenie bolo vyhradené hygienickým potrebám. Dokonca veľká časť produktov pochádzala od renomovaných výrobcov, niektoré veci boli v bio kvalite. Ľudia s nižšími príjmami si tam teda mohli kúpiť to, čo by si v bežnom nikdy nemohli dovoliť, napríklad kvalitnú čokoládu. Ako sa ale veci, bežné či luxusnejšie, vôbec dostanú do predajne?

Všetok tovar pochádza z obchodných reťazcov alebo firiem, pričom prevažne ide o výrobky, ktoré sa nestihli predať, boli vyrobené vo väčšom množstve, alebo majú poškodený obal. S tým súvisí aj to, že tovar sa často obmieňa a zákazník si nemôže byť istý, čo v obchode v daný deň nájde. Túto nevýhodu sa obchod snaží minimalizovať tým, že zákazníkov prostredníctvom facebooku informuje o tom, aký tovar je práve na predajni. Systém predaja je nastavený tak, aby bol sortiment dostupný čo najvyššiemu počtu ľudí. Preto platí v obchode obmedzenie, koľko kusov akého tovaru si môže zákazník za deň kúpiť. Rovnako je stanovená maximálna suma 30 eur, ktorú môže za týždeň minúť.

Najspornejším bodom vo fungovaní „Sozialmarkt-u“ je bezpečnosť ponúkaného sortimentu. Časť z nich, hlavne mliečne výrobky, sa predáva po dátume spotreby. Takéto produkty sú

vždy označené s odporúčaním, že by mali byť skonzumované čo najskôr. Hoci sa jedná len o malú odchýlku od dátumu spotreby (často 1-2 dni), je to veľmi rozporuplné, či je správne takéto potraviny predávať. Prípadná implementácia na Slovensku by si preto vyžadovala dôkladnú diskusiu v súvislosti s týmto problémom. Základnou premisou tejto diskusie by za každých okolností malo byť zdravie občanov.

Už som spomínala, že zákazníkmi obchodu sú sociálne znevýhodnení ľudia žijúci pod hranicou chudoby v Rakúsku. To je hlavná podmienka na získanie zákazníckej kartičky. Každý žiadateľ musí predložiť doklady o výške svojich príjmov, ktoré nesmú presiahnuť 1161 eur za mesiac. Ak sa jedná o rodinu alebo viacčlenné domácnosti, táto hranica sa zvyšuje. Okrem toho musí mať žiadateľ bydlisko vo Viedni. Označenie „sociálne znevýhodnená osoba“ môže navádzať k istému obrazu typického zákazníka. Preto by som na tomto mieste rada podotkla, že zákazníkmi sociálneho obchodu sú najrôznejší ľudia, ako príklad uvediem môjho spolubývajúceho – alternatívneho filmára, ktorého príjmy sú veľmi nízke.

Doteraz som hovorila v jednotnom čísle o jednom „Sozialmarkt-e“, preto sa môže zdať, že sa jedná o ojedinelý fenomén, o jediný obchod, kam chodia nakupovať ľudia z celej Viedne. Aby sme sa vyhli nedorozumeniam, musím uviesť fakty na správnu mieru. V celej Viedni existuje jedenásť sociálne založených obchodov (okrem toho existujú špecializované predajne, ktoré ponúkajú vybraný druh tovaru mimo bežnej spotreby, napríklad zvieracie žrádlo), teda je vybudovaná dobre fungujúca sieť. Napríklad, len v okrese, v ktorom žijem ja, sú takéto obchody dva. Ďalšie obchody sa nachádzajú v iných rakúskych mestách. O ich chod sa starajú viaceré neziskové organizácie. V obchode pracujú buď dobrovoľníci alebo stáli zamestnanci. Tých si obchod vyberá zo skupiny dlhodobo nezamestnaných osôb nad 50 rokov, čím výrazne pomáha v ich uplatnení na trhu práce.

V poslednej časti mojej eseje sa chcem venovať implementácii konceptu sociálneho obchodu na Slovensku. Pri implementácii je nutné zobrať do úvahy špecifické slovenské podmienky, ktoré sa v mnohom líšia od tých rakúskych. Jednou z hlavných otázok je, v ktorom slovenskom meste by mal prvý takýto obchod fungovať? Môžeme sa inšpirovať Viedňou a umiestniť ho do hlavného mesta; otázne je, či by obchod v Bratislave mal dopad na tých, ktorí pomoc najviac potrebujú. Preto navrhujem, aby sa prvý sociálny obchod nachádzal v chudobnejšom regióne Slovenska s vyššou nezamestnanosťou. Týmto by sa nielen znížili výdavky sociálne slabších, ale obchod by zároveň vytváral nové pracovné miesta.

Podobne ako v Rakúsku by mal byť nákup v obchode umožnený len držiteľom zákazníckej karty. Tá by sa vydávala ľuďom žijúcim pod hranicou chudoby (v súčasnosti je hranica vo výške približne 4200 eur ročne). Vo Viedni môžu v obchode nakupovať aj študenti, pričom sa nehľadí na príjmy rodičov (ak nežijú v jednej domácnosti); na Slovensku by však, minimálne na začiatok, študenti k svojej žiadosti o zákaznícku kartu mali pripojiť aj výkazy rodičovských príjmov.

Ďalšou pálčivou otázkou, ktorú musíme pred realizáciou projektu zodpovedať, je, kto by dodával do obchodu tovar. Myslím, že v tomto sa môžeme inšpirovať Viedňou a tovar odoberať od slovenských firiem a supermarketov, ktoré by mohli odovzdať to, čoho sa vyrobilo priveľa a čo sa nestihlo predať. Podľa štatistík vyhodí menšia predajňa za deň potraviny v hodnote 800 eur. Veľké reťazce takéto štatistiky nevedú, ale dá sa predpokladať, že suma bude niekoľkokrát vyššia. Ročne sa vyprodukuje viac ako 860 ton potravinového odpadu. Enormné množstvo. Nebolo by lepšie stále jedlé a bezpečné potraviny predávať v špeciálnych obchodoch za minimálnu cenu? Nehovoriac o tom, že vyhadzovanie potravín je obrovským ekologickým problémom. A v čase, kedy sa klimatické zmeny stávajú témou politickou, nemôžeme toto excesívne plytvanie ignorovať. Viaceré európske štáty – medzi nimi aj Rakúsko – zaviedli zákon, ktorý zakazuje vyhadzovať zdraviu neškodné potraviny po záruke spotreby. Zriadenie obchodu opísaného v tejto eseji by bolo dobrým krokom nielen k väčšej sociálnej spravodlivosti, ale aj ekologickej zodpovednosti.