Ako som rástla, rástol aj môj sen. Predstava, že by som raz mohla študovať a hrať hokej v Amerike, bola pre mňa motiváciou v každom tréningu. No s každým rokom som si viac uvedomovala aj realitu, že takýto sen niečo stojí. Keď si dieťa tak všetko vyzerá možné a na dosah rukou, no s časom som si uvedomila že to nie je také jednoduché, pretože keby bolo, tak by to každý zvládol. No prečo zrovna ja? Veď ja nie som výnimočná, moja rodina nemá na to peniaze, je nie som taká dobrá, moja angličtina nie je dobrá.

No ja som sa nevzdala, trénovala som viac ako kedykoľvek predtým, začala som sa učiť angličtinu a našla si brigádu. Po ukončení strednej školy som sa rozhodla spraviť niečo, čo mnohí nechápali a dať si rok pauzu. Chcela som sa sústrediť len na hokej, na tréningy, na zlepšovanie. A zároveň som vedela, že musím nájsť spôsob, ako financovať školu v zahraničí.

Tak som si sadla za počítač a začala zisťovať všetko o školách, hokejových tímov a finančných možností. Začala som posielať emaily rôznym trénerom, školám a sponzorom. Nie desať, nie päťdesiat, ale viac ako sto emailov s prosbou, s príbehom, s nádejou, že niekto uverí vo mňa.

Väčšina odpovedí bola rovnaká: „Ľutujem, nemôžeme pomôcť.“ Niektorí ani neodpísali. A ja som začala veriť, že možno mali pravdu tí, ktorí mi hovorili, že môj americký sen nie je pre dievča ako ja.

Pamätám si to presne. Už som bola unavená, neverila som že sa mi ten sen splní a zrovnala som sa s realitou. No jeden obyčajný keď som bola v práci mi zavolal Ivan Paule, člen z Future Generation Europe. Povedal mi že už dlho sledovali môj príbeh, moju snahu a vášeň, a že by mi radi pomohli si splniť sen. Pre mňa to bol vtedy zázrak a nechcelo sa mi tomu veriť. Nedokážem ani opísať emócie ktoré som vtedy prežívala, bola to kombinácia radosti a motivácie. Vďaka Future Generation Europe som dostala druhú šancu a mala po boku niekoho kto veril vo mňa a pomáhal mi na každom kroku.

 Dnes keď sa obzriem späť, cítim hlbokú vďačnosť. Za všetko, čím som si prešla, aj tie najťažšie chvíle. Bez nich by som dnes nebola tým, kým som. Viem že chcem jedného dňa pomáhať iným. Chcem vytvoriť program, ktorý podporí mladé športovkyne z Európy, dievčatá, ktoré majú sny, ale nemajú financie alebo príležitosti. Chcem im dokázať že aj jeden email, jedna viera, jedna šanca, môže zmeniť život.

Podľa správy Open Doors 2024 študovalo v USA len asi 172 slovenských študentov. To je približne 0,003% populácie Slovenska. Tak málo z nás dostalo túto šancu. A ja som jedna z nich. Pre mňa to nie je samozrejmosť, je to obrovský dar a privilégium, ktoré nikdy neberiem ako „len šťastie.“ Pretože áno, možno som mala šťastie, ale hlavne som do toho dala celé srdce, disciplínu a vieru, že to zvládnem.

Ak som sa počas tejto cesty niečo naučila tak toto: Nikdy neľutuj veci, ktoré urobíš. Ľutuj len tie, ktoré neurobíš. Ak som sa niečo naučila od hokeja, školy, aj života v zahraničí, tak to, že každý pád, každé odmietnutie, každé „nie“ nás len posúva bližšie k tomu správnemu „áno.“ A ja som to svoje našla vďaka ľuďom, ktorí vo mňa verili, vďaka Nichols College a hlavne vďaka Future Generation Europe, ktorí mi ukázali, že sny sa nielen snívajú ale aj žijú.