„Na Slovensku je veľa priestoru pre sebarealizáciu ako aj pre nové nápady a inovácie. Dôležité je nenechať sa znechutiť a možno aj byť pripravený na sklamanie.“

Dnes máme to potešenie zdielať s vami rozhovor s Michaelom Augustínom, ktorý sa zúčastnil štúdijných pobytov vo francúzskom Remeši a v Prahe. Dnes žije v Bratislave a je v dennom kontakte s francúzskym trhom v spoločnosti KONE. Zároveň dokončuje svoje doktorantské štúdium v oblasti politických vied a vo voľnom čase sa venuje v menšom objeme výrobe vína. Prečítajte si o jeho skúsenostiach v zahraničí a návrate na Slovensko.

Počas magisterského štúdia na UKF si sa rozhodol stráviť pol roka vo francúzskom Remeši na Erasmus pobyte. Prečo práve Francúzsko

Francúzštinu som sa učil od svojich 11-tich rokov a kontakt s ňou mi na vysokej škole veľmi chýbal. Na konci gymnázia som ju mal na veľmi dobrej úrovni a ako jazyk som ju mal radšej, než angličtinu. Okrem toho som mal na Francúzsko krásne spomienky, v minulosti som navštívil Paríž ešte v rámci výmenného pobytu. Krajina a jazyk mi prirástli k srdcu, nebolo nad čím rozmýšľať, pokiaľ som sa rozhodoval, kam na Erasmus.

Spomínaš si ešte, čo si od pobytu vo Francúzsku očakával? Naplnilo sa to?

Predovšetkým obnoviť si aktívnu komunikáciu v jazyku a ešte si ju zlepšiť. Žiadna jazyková škola ani kurz nedá človeku toľko, ako život priamo v danej krajine, to asi ani netreba hovoriť. Zároveň som chcel vidieť, ako sa študuje na univerzite v zahraničí.

V čom sa líšil tvoj život vo Francúzsku s porovnaním so Slovenskom?

Líšil sa úplne, pretože to bol život 1000 kilometrov od domova a rodiny, takže v takých veciach, ktoré doma prídu ako samozrejmosť, zrazu samozrejmosťou nie sú a človek si ich musí sám vybaviť alebo zabezpečiť a navyše v cudzom jazyku. Bola to najlepšia škola života, navyšej v prekrásnej krajine a s ľuďmi z celého sveta

Čo bolo pre teba ťažké? A čo si si naopak v zahraničí zamiloval?

Mať prednášky, písať seminárky alebo si pripravovať prezentácie vo francúzštine, či učiť sa na skúšky v cudzom jazyk bola veľká výzva. Zároveň prvé týždne boli trochu ťažšie na porozumenie a takú pohotovosť vo vyjadrovaní. No keď si človek tým prejde, už to nevníma ako niečo nezdolateľné – a ked sa človek obhliadne späť, to, čo vnímal ako malé krôčiky, sú v konečnom dôsledku veľké posuny vpred. Je vzrušujúce posúvať si osobné limity ďalej a ďalej. A Francúzsko človek nemôže nemilovať – od ľudí, cez francúzsku kuchyňu, dynamický život v meste, ale i čaro malebného vidieku až po historické pamiatky, ktoré dýchajú neuveriteľnou atmosférou.

Čo ti vo Francúzsku chýbalo v porovnaní so Slovenskom?

Najviac mi chýbala asi moja priateľka. Bola to veľká skúška, ktorú sme však dokázali ustáť a dnes sme už manželia. Inak som nemal pocit, že by mi niečo chýbalo alebo že by som bol o niečo ukrátený v porovnaní so Slovenskom. Možno len teda, fungovanie francúzskej byrokracie prekračovalo všetky moje doterajšie negatívne skúsenosti s fungovaním slovenských úradov. Bolo to niečo, s čím sa človek musel zmieriť a prijať to – pretože tú byrokraciu tvoria v konečnom dôsledku ľudia a v konečnom dôsledku odráža ich mentalitu. Teraz keď pracujem s Francúzmi, vidím, že to je v ich mentalite – mnohí sú často neporiadni, nedôslední, no zároveň žijú menej uponáhľaný život v porovnaní s nami a zažívajú oveľa menej stresu než my.

Čo ti po návrate z Francúzska najviac chýbalo?                                                                                                           

Ľudia, s ktorými som tam trávil všetok voľný čas. Za krátky čas si dokáže človek vypestovať veľmi blízke vzťahy s ľuďmi z celého sveta. Keď som sa do Remeša vrátil po roku na niekoľko dní, uvedomil som si zrazu, ako dokáže byť známe miesto plné života a ľudí zrazu úplne prázdne a cudzie, hoci som sa v ňom pohyboval ako domáci. Atmosféru daného miesta netvorí krásna architektúra, múzeá alebo kaviarne, ale ľudia, s ktorými tam tráviš čas. My sme boli partia, ktorá bola takou kombináciou rôznych slovanských národností a niekoľkých Francúzov, Talianov, Alžírčanov, ale stretávali sme sa aj so Španielmi či študentmi z Latinskej Ameriky. Najviac človek potom nerozumie tomu, ako môžu existovať vo svete národnostné a etnické konflikty, rôzne neraživosti rasového charakteru, xenofóbne nálady, pretože na Erasme pociťuje človek pocity spolupatričnosti a priateľstva so všetkými možnými národnosťami. Preto je podľa mňa v súčasnom ovzduší rôznych spoločenských nálad ešte viac dôležitejšie, aby čo najviac mladých ľudí malo osobnú pozitívnu multikultúrnu skúsenosť.

Nemal chuť si tam ostať?

Ak by som bol viazaný iba sám na seba, určite by som sa do Francúzska na dlhší čas vrátil – či už dokončiť si školu alebo si predĺžiť štúdium. Bol som však pred posledným ročníkom štúdia na Slovensku, mal som doma mnohé väzby na ľudí, ale aj na rôzne aktivity, ktoré som nechcel pretrhnúť. Dnes sa môj život už značne ustálil, ale asi si neviem predstaviť, že by som s Francúzskom a francúzštinou stratil kontakt úplne. Práveže si viem v budúcnosti predstaviť, že by tento vzťah mohol byť ešte intenzívnejší – najmä pracovne: pokiaľ by sa naskytla príležitosť sa tam častejšie vracať, bral by som to všetkými desiatimi.

Počas doktorantského štúdia si pôsobil cez program CEEPUS na Karlovej univerzite. Ako by si porovnal Prahu a Bratislavu?

Rozdielov je veľa, život v Prahe mi prišiel veľmi príjemný, ale asi je prirodzené, že si človek viac vychutnáva miesto, ak vie, že je tam len na niekoľko mesiacov. Pokiaľ mám porovnať štúdium, ako doktorand som mal možnosť zažiť predovšetkým textové semináre, na ktorých sa mi páčilo, že boli vedené v úzkom kruhu a z tých diskusií čerpám stále. Zároveň prístup do knižníc je jednoduchší, modernejší, k dispozícii je podstatne väčšie množstvo literatúry. Podobne ako v Remeši. Dojem robia aj také maličkosti, že pri vstupe nie sú žiadne turnikety, personál nedeptá ľudí, že si neodložili do skrinky batoh alebo kabát. Ani si nepamätám, kedy som na Slovensku strávil celý deň v knižnici – radšej som čítal a písal doma. V Prahe trávia študenti oveľa viac času v knižniciach, sú stále plné a hoci je tam veľa pracovného priestoru, boli dni, kedy som mal problém nájsť si voľné miesto. Z Prahy som si priniesol niekoľko vzácnych kontaktov z politologickej obce, ktoré naďalej udržiavam.

Chceš žiť na Slovensku? Myslíš, že to „má to zmysel“? 

Nikdy som neveril tomu, že život v zahraničí je sám o sebe nejaký plnohodnotnejší, že sa človek automaticky lepšie uplatní a zarobí väčšie peniaze. Preukázalo sa to aj vtedy, ako sa niektorí moji veľmi šikovní známi vracali postupne domov, pretože zistili, že to zďaleka nie je také jednoduché nájsť si prácu v odbore, ktorý človek vyštudoval a nároky sú tam nastavené úplne inak: napriek tomu, že je človek šikovný, potrebuje aj kopec šťastia. Nezáleží na tom, kde človek žije, ale to, čím svoj život naplní. Aby som ale priamo odpovedal na otázku – áno, chcem žiť na Slovensku.

Čo dal tvoj pobyt v zahraničí? Čo si sa naučil? Snažíš sa aplikovať čo si sa naučil, spozoroval do svojho života na Slovensku?

Určitú „oťukanosť“ do života, ak to tak môžem nazvať a aj určitú mieru ambicióznosti. Veľa pre mňa znamenal po ľudskej stránke, pokiaľ išlo o kontakt s iným kultúrnym prostredním – môžem povedať, že aj vďaka študijným pobytom som tolerantnejšieho zmýšľania, pokiaľ ide o odlišné spôsoby života alebo zmýšľania. Ak mám zhodnotiť štúdium, je dobré vidieť, akým spôsobom je postavená výučba na zahraničných univerzitách, na čo sa kladie dôraz a čo je obsahom prednášok, to je vždy obohacujúce. Skúsenosti z tejto oblasti som aplikoval predovšetkým ako doktorand, keďže som aj vyučoval na fakulte – snažil som sa odovzdať študentom to, čo mne ako študentovi najviac chýbalo.

Odporúčaš mladým vycestovať?

Asi nepoznám mladého človeka, ktorý by nechcel cestovať a spoznávať nové miesta. Možností je stále viac, mám pocit, že pribúdajú stále ďalšie, aké sme ani my vo svojich študentských rokoch nemali k dispozícii. Ak by som odporúčal vycestovať, tak hlavne preto, že zahraničná skúsenosť so štúdiom alebo prácou je jedna z vecí, ktorá na pracovných pohovoroch zaujme a presvedčí – najmä úrovnou znalosti jazyka. Domov si človek navyše prináša vzácne priateľstvá a známosti, ktoré dokáže v budúcnosti zúročiť.

Veríš, že stojí za to vrátiť sa zo zahraničia a meniť Slovensko k lepšiemu?

Áno, myslím si, že to stojí za to vrátiť sa, hoci každý si musí sám odpovedať na otázku, prečo je dobré vrátiť sa na Slovensko pracovať a žiť. Na Slovensku je veľa priestoru pre sebarealizácu ako aj pre nové nápady a inovácie. V súčasnosti zažívame boom rôznych projektov, ktorým prajem, aby pretrvali a pribudli k nim ďalšie. Dôležité je nenechať sa znechutiť a možno aj byť pripravený na sklamanie. Zmena myslenia ľudí sa nedá docieliť cez monumentálne reformy, ktoré sú prezentované ako revolučné zmeny. Revolúcia je práveže dôsledkom toho, že sa myslenie ľudí zmenilo. Za tým však stojí mravenčia práca stoviek a tisíciek jednotlivcov, z ktorých každý jeden s nadšením robí to, v čom je dobrý.

V čom si myslíš, že majú mladí Slováci, čo vycestovali a vrátili sa, výhodu?

Keď sa spätne zamýšľam, ako málo mojich spolužiakov sa zaujímalo o zahraničný študijný pobyt alebo stáž, som pomerne prekvapený. Za celé štúdium sme na Erasme boli iba dvaja z ročníka. No v mojej súčasnej práci 90 % kolegov bolo na Erasme alebo inom študijnom pobyte v zahraničí, prípadne na nejakej stáži. Jasne to teda vypovedá o tom, aké skúsenosti a profil v životopise uchádzača o prácu zamestnávateľ uprednostňuje. Celkovo si myslím, že zahraničná skúsenosť zvyšuje úspešnosť mladých ľudí, možnosti nájsť si prácu, s ktorou budú spokojní a ich skúsenosti im otvárajú nové príležitosti. Vo všetkých prípadoch, ktoré poznám, zahraničná skúsenosť dosť ovplyvnila a determinovala ďalšie profesné smerovanie týchto jednotlivcov a niektorým to priam zmenilo život, lebo si na Erasme našli životných partnerov J.

Čo by si odkázal mladým ľuďom na Slovensku?

Svet nie je čiernobiely a problémy väčšinou nemajú jednoduché riešenia. Preto je dôležité byť kritický voči okolitému svetu len do miery svojich vlastných znalostí, vedomostí a skúseností. Iba to motivuje neustále si rozširovať svoje vlastné obzory.

Spracovala: Lenka Kubatková