1. miesto v kategórii „Rozvoj komunít“ patrí Kataríne Čardášovej, študentke na Canterbury Christ Church University, Anglicko. Prečítajte si o tom, čo Katarína zažila počas svojho pobytu v Anglicku a čo by rada videla aj na Slovensku.


Nenechajme ľudí zomierať na ulici

Problém bezdomovstva je nielen na Slovensku, žiaľ, stále aktuálnou témou. Čím nižšia je vonkajšia teplota, tým viac je na túto tému upriamovaná pozornosť.

Štáty investujú milióny eur ročne na výskumy tých najzákernejších chorôb. Dostali sme sa do štádia, keď sa vírusy, ktoré kedysi spôsobovali smrť, dajú zničiť 3-dňovými antibiotikami. O to šokujúcejšie je, že ako krajina v 21. storočí, hrdo sa hlásiaca k Európskej únii, nedokážeme zabrániť zbytočnej smrti umrznutím. A popri tom stačí naozaj málo – vedieť, koho motivovať.

Od septembra študujem na CCCU odbor Financie. Napriek tomu, že som tam nesmierne spokojná, plánujem sa vrátiť domov a pomôcť svojimi skúsenosťami k lepšiemu životu v slovenskej spoločnosti. Nie je to malý cieľ, ale v Anglicku som nepočula ani raz to, čo tu na domovskej pôde neustále: „To sa nedá, tu sú iní ľudia. Nechcú.“ Bolo by jednoduché zakončiť esej v tomto momente a pridať postrehy zo zahraničia, ktoré by vrhli na Slovákov ešte horšie svetlo. Po rozhovore s mnohými šudentmi zo slovenských vysokých škôl som však dospela k názoru, že nie je pravda, že mladí ľudia „nechcú“. Oni nevedia.

Mentalita ľudí sa zmeniť nedá. Ani historické a spoločensky zakorenené konvencie. Ale tieto veci svet nemenia. Ľudia potrebujú motiváciu. A mladí obzvlášť, sama som v tej situácii. Profesori na našej škole neustále zdôrazňujú 2 otázky: 1. Čo sa deje momentálne vo svete? a 2. Čo si urobil/a dnes pre svoju kariéru? A ruky v triede sa dvíhajú. Dôležitou vecou v živote študentov je dobrovoľníctvo. Nie je vnímané ako niečo navyše, skôr naopak, berú ho ako samozrejmosť. Veď predsa: Čo si dáš do CV? Kde chceš získať zručnosti, ktoré vsúčasnosti zamestnávatelia vyžadujú? Konkurencia je tu veľká. Dokonca aj medzi potenciálnymi dobrovoľníkmi si organizácie preberajú – pretože môžu. No škola vie úsilie oceniť. Okrem možnosti získania ceny za dobrovoľnícke činnosti na konci letného semestra, všetky hodiny venované takýmto aktivitám si nájdete aj vo svojich indexoch. Ako univerzita overuje, či ste tieto hodiny skutočne naplnili? Jednoducho, keďže ona sama sprostredkúva ponuky na svojej stránke a navyše rada podporuje študentov k uskutočňovaniu vlastných nápadov. Ponúknutie rád a pomoci zo strany univerzity je toho prirodzenou súčasťou.

Ako vidia dobrovoľníctvo študenti na slovenských univerzitách? Zhodne tvrdia, že ich škola nemá stránku, kde by dobrovoľnícke ponuky zverejňovala. Na druhej strane, tí aktívnejší uviedli, že by si podobné aktivity vedeli vyhľadať na internete aj bez pomoci školskej web stránky. Je pochopiteľné, že slovenské univerzity sa snažia využiť svoj rozpočet čo najrozumnejšia a vedenie sa zdráha investovať do vecí, pri ktorých si nie je isté ich návratnosťou. Avšak mnohokrát ide aj o samotný prístup univerzít. Dozvedela som sa, že študenti oceňovaní za dobrovoľníctvo nie sú, no čo je zarážajúcejšie, nikto z profesorov ich o takýchto aktivitách neinformuje, nie to ešte podporuje. Popritom z rozhovorov vyplynulo, že študenti sú si vedomí, ako veľmi by im takáto skúsenosť pri hľadaní zamestnania pomohla.

Ako teda začať? Ako som spomenula, univerzity sú zdržanlivé v otázke finančnej podpory projektov. No na rozbehnutie nápadu ohľadom dobrovoľníctva nepotrebujú vynaložiť veľkú sumu zich rozpočtu. To znamená, že zakladanie webových stránok jednotlivých škôl nepripadá do úvahy a to hneď z viacerých dôvodov. Bolo by to ako časovo, tak aj finančne neefektívne. Navyše, web stránka s mnohými dobrovoľníckymi ponukami už na slovenskom trhu funguje. Informačné centrá na vysokých školách vo forme, v akej sa nachádzajú vzahraničí, by sa u nás nemuseli stretnúť sveľkým záujmom. Dôvod je prozaický, nie sme na ne zvyknutí a otázka jeho financovania by sa mohla stať dôvodom, prečo ich nespustiť.

Aký je však ten nápad, ktorý by mohol odštartovať zmenu? Jeho problematika musí byť aktuálna a výsledky ľahko merateľné. Bezdomovstvo. Myšlienka projektu, ktorý som sa inšpirovala z Canterbury, je jednoduchá: pomôcť ľuďom bez domova počas zimy. Táto pomoc nepozostáva len z ponúknutia nocľahu, ale aktívneho využitia času s nimi. Dobrovoľníci by sa s bezdomovcami hrali spoločenské hry, ponúkli im priestor na rozhovor. No tento nápad by som rozšírila o právnu pomoc. Z vlastnej skúsenosti viem, že mnohí bezdomovci sú v patovej situácii. Potrebné dokumenty na získanie podpory môžu získať len na úrade, kde sú zaregistrovaní, no mnohokrát nemajú peniaze na cestu do príslušného mesta. No podobných problémov je oveľa viac. Tento projekt by mohol prebiehať už v mestách, kde sú zriadené komunitné centrá, a v ktorých sa nachádzajú univerzity, keďže pomoc študentov je kľúčová. Vychádzajúc z predpokladu, že bezdomovci pomoc potrebujú najmä počas zimných mesiacov, čas realizácie projektu by bol obmedzený práve na najchladnejšie obdobie v roku.

Slovensko obletí každoročne správa o počte úmrtí bezdomovcov v zimných mesiacoch. Na ich záchranu chýbajú peniaze, chýba vôľa vlády pomôcť. A frustrácia bežných občanov narastá. Ako teda prebieha tento projekt konkrétne v Canterbury, z ktorého som čerpala inšpiráciu? Tam sú počas zimy otvorené centrá, kde dobrovoľníci trávia s ľuďmi bez domova čas. Hrajú stolové hry, karty, vypijú teplý čaj a poskytnú nocľah. Takto spoločne strávený čas dá veľa obom stranám. Bezdomovci okrem toho, že uniknú mrazom ulice, udržujú kontakt s realitou, necítia sa odstrčení a menejcenní. Prečo by zostávali piť na ulici, keď v komunitnom centre môžu stretnúť nových známych a osobnostne sa posunúť dopredu? Napriek tomu, že cirkev a štát sú v Anglicku oddelené, cirkevné komunity sú proaktívne pri podpore podobných projektov. Preto by bolo výhodné osloviť aj slovenské cirkevné organizácie o pomoc. Samozrejme, zmena situácie v momentálnom stave na Slovensku je na dlhé lakte a vždy sa nájdu ľudia, ktorí nechcú pomoc. Ale takýto projekt, ktorý nielenže má potenciál naštartovať spoločenskú zmenu, ale aj zachrániť ľudský život, Slovensko potrebuje a nemal by zostať bez povšimnutia. Kto iný, ak nie práve študenti, by mali byť tými, čo sa o zmenu pokúsia? Koniec koncov, nebolo by to tento rok po prvýkrát.

Nápad je, možnosť fungovania je dokázaná príkladmi zo zahraničia, tak čo ďalej? Mohlo by sa zdať, že problém nastane pri dobrovoľníkoch. No študenti nie sú hlúpi. Ani leniví. Vedia si spočítať, čo môžu získať a výhodou tohto druhu projektu je, že potrebuje ľudí z rôznorodých odborov ako soľ. Títo môžu získať skúsenosti, ktoré priamo súvisia s ich smerom štúdia a rozhodne si nájdu uplatnenie nielen budúci sociálni pracovníci. Čo tak študenti zdravotníctva? Na začiatku nie je isté, ako ľudia bez domova uchopia túto príležitosť, atak vyskytnutie sa zranených apodgurážených účastníkov nemožno vylúčiť. Budúci zdravotníci by si takto vyskúšali svoje reakcie a vedomosti v praxi. Uplatnenie študentov marketingu? Ako často by dostali možnosť vytvoriť marketingovú stratégiu reálneho projektu, zhodnotiť jeho silné a slabé stránky a vyskúšať si poučky o propagácii v praxi? Ľudia študujúci odbory z finančníctva môžu dostať voľnú ruku pri príprave fundraisingového eventu a keďže technológie sú tie, ktoré hýbu svetom, študenti IT by boli viac než len vítaní. Práca v tíme, líderstvo, získavanie odborných skúseností a spoznanie samého seba. Nielen toto budú mať možnosť získať mladí ľudia, ktorí by sa do projektu zapojili. Okrem iného, práve táto skúsenosť môže byť tou, ktorá bude predstavovať rozdiel medzi nimi a ďalšími uchádzačmi o rovnakú pozíciu v konkurenčnom prostredí pracovného trhu.

Prostredníctvom tohto projektu môžu študenti naučiť nielen seba, ale aj spoločnosť neprehliadať bezdomovcov. Je ľahké vyčítať, že sa pri nich málokto pristaví a porozpráva sa, nie to ešte kúpi šál či šálku čaju. Nie je namieste kohokoľvek viniť za túto situáciu, ale pomôcť Slovensku aj v tomto smere priblížiť sa v tom dobrom k zahraničiu. Navyše, študenti majú moc zmeniť prístup svojich profesorov, a to jednoducho. Otázkami. Keď sa budú dobrovoľníci na nich obracať s praktickými problémami, nepriamo ich môžu doviesť k tomu, aby sa aj oni začali zaujímať o nové projekty. Nielen toto je však cieľom projektu. Vlastne, nie je to cieľ, ale niečo omnoho viac. Je to motivácia.

Na priblíženie sa k zahraničným aktivitám pre znevýhodnené skupiny obyvateľstva, akými bezdomovci rozhodne sú, nepotrebujeme veľa. Už teraz máme k dispozícii všetko, stačí len začať konať. Začať sa pozerať na všetkých ako na ľudské bytosti, nezištne pomáhať a hlavne – veriť mladým ľuďom. Jediné, čo potrebujú, je pomocná ruka profesorov či študentských organizácií apocit zadosťučinenia. To môže predstavovať aj obyčajné potrasenie rukou človeku, ktorému možno nezmenili celý život, ale minimálne jeden deň určite. A spolu so schopnosťami jedinca raste aj sebadôvera a chuť neprestávať zlepšovať veci okolo seba.

K tomuto všetkému majú univerzity kľúč, k ľudskému kapitálu. Nepotrebujú milióny, len odvahu a chuť začať niečo nové. Tak na čo čakáme, keď vieme, že to pôjde?