2. miesto v kategórii „Rozvoj miest“ patrí Kristíne Janačkovej, z Universität Wien, Rakúsko. Prečítajte si o tom, čo Kristína v Rakúsku zažila a čo by rada videla aj na Slovensku.


Spotrebujte do…

Do Viedne som sa presťahovala v októbri tohto roku. Účelom môjho štvormesačného pobytu bol výmenný program Erasmus medzi mojou „alma mater“ vnemeckom Freiburgu a Viedenskou univerzitou. Štúdium v Nemecku bolo finančne vyčerpávajúce a ja som si nebola istá, či budem zvládať financovať život v meste s najvyššou životnou úrovňou na svete. Po starostlivom zvážení a počítaní som dospela k záveru, že erazmácke štipendium a doterajšie úspory by mali pokryť moje životné náklady na nasledujúce štyri mesiace, ak výdavky budem držať na uzde. Napriek vedomiu, že vo Viedni budem musieť viesť skromný život, som sa na výmenný pobyt veľmi tešila.

Zdalo sa, že aj šťastie mi je naklonené, pretože sa mi podarilo nájsť izbu v dobrej lokalite za, na viedenské pomery, skutočne nízku cenu. Môj optimizmus klesol po prvom dni na univerzite. Cez obednú pauzu som zašla do jednej z univerzitných jedální. Na moje prekvapenie stálo obedové menu asi trikrát viac ako na mojej nemeckej univerzite – niečo, s čím som pri plánovaní financií nepočítala. V ten istý deň som šla aj na môj prvý viedenský nákup potravín, ktoré boli, opäť v porovnaní s nemeckými, drahšie. Večer som sa sťažovala môjmu spolubývajúcemu, aká je Viedeň drahá. Zasmial sa a dal mi sčasti za pravdu, jedným dychom ale dodal, že Viedeň je aj veľmi sociálne a solidárne mesto, ktoré sa stará o občanov v núdzi. Povedal, že mi túto stránku mesta rád ukáže v praxi.

A tu sa dostávam k téme mojej eseje. Ešte v ten istý týždeň ma spolubývajúci zobral do obchodu s nesmierne zaujímavou filozofiou, s ktorým som sa na Slovensku nestretla a ktorý by som tu rada videla. V Rakúsku sa nazýva „Sozialmarkt“, čo môžeme preložiť ako sociálny obchod, prípadne ako typ sociálneho supermarketu. Čo si teda máme pod pojmom „Sozialmarkt“ predstaviť? Koncept takéhoto obchodu je vyjadrený už v jeho názve. Áno, tušíte správne, že veľký dôraz sa kladie na slovo „sozial“, teda sociálny.

V praxi sa jedná o obchod, ktorý ponúka sociálne znevýhodneným občanom tovar bežnej spotreby za zlomok ceny v klasických obchodoch. Nakupovať sa dá len po preukázaní špeciálnej kartičky, ktorá je vydávaná samotným obchodom. Dostanú ju ľudia, ktorých plat je

nižší ako priemerná hranica chudoby vRakúsku. Konkrétnym podmienkam vydávania zákazníckej kartičky sa budem podrobnejšie venovať v ďalšej časti mojej eseje.

Po mojej prvej návšteve, keď som z konceptu sociálneho predaja bola nadšená, som sa o obchod začala zaujímať viac. Zaujímali ma predovšetkým otázky: Ako a aký tovar sa dostane do predajne? Kto všetko môže v „Sozialmarkt-e“ nakupovať? Kto sa o chod obchodu stará? Kto ho zastrešuje? Pri zodpovedaní týchto otázok mi bol opäť nápomocný môj spolubývajúci; na čo nedokázal odpovedať on, mal odpoveď google. A keďže sú tieto otázky esenciálne pre pochopenie fungovania sociálneho obchodu a jeho úspešnú implementáciu na Slovensku, pokúsim sa odpovede na ne v krátkosti zhrnúť.

Keď mi spolubývajúci povedal, že ideme do obchodu so zlacneným tovarom pre sociálne slabších, očakávala som, že pôjde o akúsi výdajňu základných potravín, kde dostaneme nanajvýš chlieb, mlieko, múku, cestoviny, možno kuracie alebo bravčové mäso. Na moje prekvapenie sa „Sozialmarkt“ dosť podobal klasickým obchodom. Tovar bol uložený na regáloch a prehľadne usporiadaný. Najväčšmi ma ale prekvapila rôznorodosť sortimentu. Okrem vyššie spomínaného sa dali kúpiť sladkosti, čerstvé ovocie a zelenina, korenie, sladké aj slané pečivo, jogurty, syry a mnoho iných vecí, ktoré presahovali balík základných potravín. Jediné, čo v „Sozialmarkt-e“ nikdy nedostať, sú cigarety aalkohol, z pochopiteľných dôvodov. Samostatné oddelenie bolo vyhradené hygienickým potrebám. Dokonca veľká časť produktov pochádzala od renomovaných výrobcov, niektoré veci boli v bio kvalite. Ľudia s nižšími príjmami si tam teda mohli kúpiť to, čo by si v bežnom nikdy nemohli dovoliť, napríklad kvalitnú čokoládu. Ako sa ale veci, bežné či luxusnejšie, vôbec dostanú do predajne?

Všetok tovar pochádza z obchodných reťazcov alebo firiem, pričom prevažne ide o výrobky, ktoré sa nestihli predať, boli vyrobené vo väčšom množstve, alebo majú poškodený obal. S tým súvisí aj to, že tovar sa často obmieňa a zákazník si nemôže byť istý, čo v obchode v daný deň nájde. Túto nevýhodu sa obchod snaží minimalizovať tým, že zákazníkov prostredníctvom facebooku informuje o tom, aký tovar je práve na predajni. Systém predaja je nastavený tak, aby bol sortiment dostupný čo najvyššiemu počtu ľudí. Preto platí v obchode obmedzenie, koľko kusov akého tovaru si môže zákazník za deň kúpiť. Rovnako je stanovená maximálna suma 30 eur, ktorú môže za týždeň minúť.

Najspornejším bodom vo fungovaní „Sozialmarkt-u“ je bezpečnosť ponúkaného sortimentu. Časť z nich, hlavne mliečne výrobky, sa predáva po dátume spotreby. Takéto produkty sú

vždy označené s odporúčaním, že by mali byť skonzumované čo najskôr. Hoci sa jedná len o malú odchýlku od dátumu spotreby (často 1-2 dni), je to veľmi rozporuplné, či je správne takéto potraviny predávať. Prípadná implementácia na Slovensku by si preto vyžadovala dôkladnú diskusiu v súvislosti s týmto problémom. Základnou premisou tejto diskusie by za každých okolností malo byť zdravie občanov.

Už som spomínala, že zákazníkmi obchodu sú sociálne znevýhodnení ľudia žijúci pod hranicou chudoby v Rakúsku. To je hlavná podmienka na získanie zákazníckej kartičky. Každý žiadateľ musí predložiť doklady o výške svojich príjmov, ktoré nesmú presiahnuť 1161 eur za mesiac. Ak sa jedná o rodinu alebo viacčlenné domácnosti, táto hranica sa zvyšuje. Okrem toho musí mať žiadateľ bydlisko vo Viedni. Označenie „sociálne znevýhodnená osoba“ môže navádzať k istému obrazu typického zákazníka. Preto by som na tomto mieste rada podotkla, že zákazníkmi sociálneho obchodu sú najrôznejší ľudia, ako príklad uvediem môjho spolubývajúceho – alternatívneho filmára, ktorého príjmy sú veľmi nízke.

Doteraz som hovorila v jednotnom čísle o jednom „Sozialmarkt-e“, preto sa môže zdať, že sa jedná o ojedinelý fenomén, o jediný obchod, kam chodia nakupovať ľudia z celej Viedne. Aby sme sa vyhli nedorozumeniam, musím uviesť fakty na správnu mieru. V celej Viedni existuje jedenásť sociálne založených obchodov (okrem toho existujú špecializované predajne, ktoré ponúkajú vybraný druh tovaru mimo bežnej spotreby, napríklad zvieracie žrádlo), teda je vybudovaná dobre fungujúca sieť. Napríklad, len v okrese, v ktorom žijem ja, sú takéto obchody dva. Ďalšie obchody sa nachádzajú v iných rakúskych mestách. O ich chod sa starajú viaceré neziskové organizácie. V obchode pracujú buď dobrovoľníci alebo stáli zamestnanci. Tých si obchod vyberá zo skupiny dlhodobo nezamestnaných osôb nad 50 rokov, čím výrazne pomáha v ich uplatnení na trhu práce.

V poslednej časti mojej eseje sa chcem venovať implementácii konceptu sociálneho obchodu na Slovensku. Pri implementácii je nutné zobrať do úvahy špecifické slovenské podmienky, ktoré sa v mnohom líšia od tých rakúskych. Jednou z hlavných otázok je, v ktorom slovenskom meste by mal prvý takýto obchod fungovať? Môžeme sa inšpirovať Viedňou a umiestniť ho do hlavného mesta; otázne je, či by obchod v Bratislave mal dopad na tých, ktorí pomoc najviac potrebujú. Preto navrhujem, aby sa prvý sociálny obchod nachádzal v chudobnejšom regióne Slovenska s vyššou nezamestnanosťou. Týmto by sa nielen znížili výdavky sociálne slabších, ale obchod by zároveň vytváral nové pracovné miesta.

Podobne ako v Rakúsku by mal byť nákup v obchode umožnený len držiteľom zákazníckej karty. Tá by sa vydávala ľuďom žijúcim pod hranicou chudoby (v súčasnosti je hranica vo výške približne 4200 eur ročne). Vo Viedni môžu v obchode nakupovať aj študenti, pričom sa nehľadí na príjmy rodičov (ak nežijú v jednej domácnosti); na Slovensku by však, minimálne na začiatok, študenti k svojej žiadosti o zákaznícku kartu mali pripojiť aj výkazy rodičovských príjmov.

Ďalšou pálčivou otázkou, ktorú musíme pred realizáciou projektu zodpovedať, je, kto by dodával do obchodu tovar. Myslím, že v tomto sa môžeme inšpirovať Viedňou a tovar odoberať od slovenských firiem a supermarketov, ktoré by mohli odovzdať to, čoho sa vyrobilo priveľa a čo sa nestihlo predať. Podľa štatistík vyhodí menšia predajňa za deň potraviny v hodnote 800 eur. Veľké reťazce takéto štatistiky nevedú, ale dá sa predpokladať, že suma bude niekoľkokrát vyššia. Ročne sa vyprodukuje viac ako 860 ton potravinového odpadu. Enormné množstvo. Nebolo by lepšie stále jedlé a bezpečné potraviny predávať v špeciálnych obchodoch za minimálnu cenu? Nehovoriac o tom, že vyhadzovanie potravín je obrovským ekologickým problémom. A v čase, kedy sa klimatické zmeny stávajú témou politickou, nemôžeme toto excesívne plytvanie ignorovať. Viaceré európske štáty – medzi nimi aj Rakúsko – zaviedli zákon, ktorý zakazuje vyhadzovať zdraviu neškodné potraviny po záruke spotreby. Zriadenie obchodu opísaného v tejto eseji by bolo dobrým krokom nielen k väčšej sociálnej spravodlivosti, ale aj ekologickej zodpovednosti.